VI. Trenčiansky jazzový festival

Karl Ratzer Band (AUT)

Abraham Burton Quartet (USA)

Hot Line (CZ)

Peter Lipa Band (SK)

Jamm Session + Peter Cardarelli (USA)

Trombon Sextett (CZ)

Zbigniew Namyslowský (PL)

Quarts (Piešťany, SK)

Stále sa zrýchľujúca špirála času skracuje aj obdobie medzi jednotlivými ročníkmi Trenčianskeho jazzového festivalu. Paradoxne stoja proti sebe krivky vnímania času a stúpajúcej úrovne jeho kvality. V tradičnom termíne – druhý októbrový víkend – sa v Trenčíne konal šiesty a doposiaľ najlepší jazzový festival JAZZ POD HRADOM. Hektika príprav významnej hudobnej udalosti bola silnejšia než po iné roky. Veľké mená zaväzovali k zodpovednosti viac ako doteraz a dramaturgia sa piľovala do poslednej chvíle sledujúc finančné a časové možnosti a predpoklady. Nakoniec sa podarilo navliecť program do “zvieracej kazajky” tvrdých podmienok a zázraky sa opäť raz konali.

Program úvodného dňa si mohol zainteresovaný popliesť z programom najzvučnejších svetových festivalov. Nevďačnú úlohu otváracieho koncertu bez prívlastku predskokana a bez akejkoľvek triašky zvládli reprezentanti pražského Jazzového konzervatória Jaroslava Ježka s presvedčujúcou rutinou. “Hotoví” jazzmani posunuli hodnotenie počutého hneď do veľmi serióznej úrovne. Ich široké poňatie jazzovosti ocenil hlavne “čo všetko je jazz” poučený trenčiansky jazzový dorast, pre ktorý hrala formácia pod záhadným názvom MANON 15 v piatok dopoľudnia do plna navštívený koncert.

Do útulného tepla roznežnených jazzových perín nastúpili “profíci” bandu Karla Ratzera. Nie len sám on, veľký mág gitarovej hry, showman, 130 kg (môj odhad) užitočnej koncentrácie špičkovej muziky, načerpanej u výrobcov zvuku najlepších svetových značiek, ale neúprostná rytmika, (posilnená brazílsky nie len vyzerajúcimi perkusiami), nekompromisne hrnula pred sebou horu plodnej prste, na ktorej sa Karl Ratzer cítil ako v nebi. S týmto pocitom sa podelil s celou sálou – ja sám som mal pocit totálnej spokojnosti a že niet si na čo ťažkať - všetko na svete je na správnom mieste.

Po horúcich prúdoch Ratzerovej kavalkády prišla tropická búrka v podobe quarteta Abrahama Burtona. Zasvätenejší vedeli o čo ide , a tak boli pripravení na tornádo a zmierený s osudom sedeli hlboko v kreslách. S pódia sa však prihnala smršť spojená so zemetrasením. Burton predpisoval jazzové desatoro budúceho tisícročia. Do u nás dosiaľ nepoznaných výšin ho vznášal vírivý drumming Erica McPhersona. Ich dokonalá súhra mi pri zavretých očiach vnucovala obraz monštra so štyrmi rukami, štyrmi nohami a dvoma hlavami – ale jednou, všetko okolo seba spaľujúcou dušou. Uháňajúci pulz kontrabasu vyrábala neuveriteľná pravá ruka Richarda Davisa a v basovej linke komputerovej dokonalosti viedla kapelu neomilne úskaliami Burtových Sirén. Priehľadný klavír Alan Palmer zasvietil v pravý čas majákové svetlá, aby nám bolo aspoň trochu jasné, kde je sever. So samozrejmosťou vlastnou hráčom čiernej pleti vystaval v blokoch a rytmických prepletencoch strhujúce sóla končiace v gejzíroch všeobecného nadšenia. (…alebo protestu proti kvalite miestneho ohéntrecnok klavíra ?...) Trenčiansky jazzový festival vstúpil cez Burtona do budúceho tisícročia. Svojim obsahom i poslaním si to zaslúži...

V piatok sa predstavil festival v slovensko-českých farbách.Najprv starí (nie vekom ) známi HOT LINEovci osviežili ťažký vzduch staručkej Hviezdy štýlom prišiel – videl – zvíťazil. Spoľahlivá kvalita Dvořákových potomkov sa v Trenčíne prijíma vždy vrelo a to nie len zo zdvorilosti. Do sviežej atmosféry nastúpila kombinácia mladých známych mien, ktorú doviedol skúsený vodca Peter Lipa. Viac ako hodinu napĺňala sálu Lipova oddanosť a osvedčený záprah Tatár, Gašpar, Buntaj provokovala mladého Žáčka ( vôbec nie žiačka) na frontlajne k prieskumu nevyhmataných cestičiek elektrického alebo akustického sopransaxofonu. Prieskumnú výpravu umocňoval aj opticky svojou podmanivou telesnou kreáciou , ktorá zvýraznila nevšednú hodnotu sluchového vnemu. Perfektný výkon Petra Lipu nie je vecou profesionality. Je to jeho schopnosť odovzdať sa slobodne vzácnemu pocitu zhody akou on dokáže naplniť priestor bez toho, aby musel presviedčať, že to myslí úprimne.

Prekvapením večera bol pred kinom Hviezda pristavený autobus. V jeho útrobách zmizlo niekoľko desiatok jazzuchtivých, ktorým nebolo ešte dosť. Cieľ - reštaurácia Maritim, dejisko korenia každého jazzového podujatia - jam session. Už z vonku bolo počuť americký tón saxofonu Petera Cardarelliho a podporený prajnou slovenskou rytmikou Bodnár, Šebo, Babič produkoval jazz na "zožranie" dlho do noci. Na radosť prítomných prišiel aj Peter Lipa so svojou bandou , ale nezaspieval, na sklamanie prítomných. Nikto mu to nemal za zlé. V ten večer, ako už býva u neho zvykom, sa rozdal až do dna. Zato Michal Žáček potešil hlavne časť mladšiu a nežnejšiu časť publika.

Tretí deň festivalu sa už vedelo široko-ďaleko, že festival je skvelý. Do zahriatej sály nastúpila neobvyklá formácia "medenných trubiek" a v pohodovej atmosfére hral TROMBON SEXTETT vynikajúce úpravy štandartov s pera Václava Kozla. Presne odhadnuté načasovanie swingového pohladenia v dramaturgii festivalu. Tri generácie svetom uznávanej českej školy dychových nástrojov si to rozdali na jednom pódiu v žičlivej zhode rutiny a talentu. Košvanec a Tomšíček – učiteľ a žiak - rámovali rozdiel generácii, aby zároveň v strhujúcom dueli nechali poslucháčstvo v rozjímaní kto je kto. Bol to návrat k najsprávnejším korenom jazzu a dôkaz správnosti, že big-bandový swing je ozdobou každého jazzového festivalu.

Ak má mať správna dramaturgia gradáciu a postupnosť, potom je třeba organizátorom udeliť ďalšiu hviezdičku, keď umne postavili na záver festivalu legendu svetového jazzu Zbigniewa Namyslowského. Jeden z prvých európskych jazzmenov, ktorý presvedčil Ameriku. Posol túžby po slobode v časoch komunikácie prenikajúcej železnou oponou. V rušenom Hlase Ameriky nám do Európy dávkovali hodiny jazzu a poľský disident túžiaci po slobode sa odvážil už vtedy prijať túto výzvu. Namyslowski sa stal pojmom altsaxofonu hneď vedľa Ederlyho a Desmondanielen v hodnotení renomovaných ankiet. Subtilná postava skrýva obrovského ducha hudby a priezračnej ľudskosti. Goralská výšivka zdobí nielen jeho bielu košielku v ktorej najčastejšie hráva, ale inšpiruje v základe jeho tvorbu. Hlboký ľudský aspekt, podložený mohutnou znalosťou hudobnej náuky, farebné videnie presne kontúrovanej túžby , schopnosť drezúrovať vlnenie času do potrebných polôh a dobrovoľné tvárnenie samého seba do foriem prítomnosti – to je Namyslowského hudba. V takom rozmere nie je ťažké zmazať rozdielnosti (ak ich chceme hľadať) vekových a hudobných generácií. Krzysztof Herdzin, Olo Walicki, Grzegorz Grzyb a Zbygniew Namyslowski tvoria vo vzájomnej závislosti priezračný, nepoškvrnený, do hĺbky duše vnikajúci produkt . Asi by bola škoda nazvať ho bodkou za tým, čo sa tu po tri dni dialo. Radšej by so zvolil znamienko nekonečna.

A aby to nebolo ešte všetko, ten autobus stál pred vchodom opäť. A mieril opäť do Maritimu na jam-session. Tu sa rozohnila večerným koncertom inšpirovaná jazzová mlaď. Piešťanská formácia QUARTS okrášlená nie len zjavom ale i spevným prejavom zádumčivej čiernovlásky (Táňa Brázdovičová). Miloslav Suchomel, ako protagonista sa zjavne dobre cítil v tejto spoločnosti aj keď netušil, čo ho ešte v ten večer čaká. Lebo do toho autobusu nastúpil aj Zbygniew Namyslowski a jeho boys. Nenechali sa dvakrát prehovárať – s jednou podmienkou, že budú hrať aj chlapci z Quartsu. Tí sa po chvíli zbavili roztrasených kolien a Namyslowski uznanlivo pokyvoval hlavou. A Suchomelovi a spol. sa určite splnil predtým nesnívaný sen.

Skončil jam session a zaznelo oplodnené ticho, v ktorom sa previnul naspäť práve zažitý obraz. Tri dni nádhernej hudby a súdržnosti duší pištiacich v zriedkavej zhode po sýtiacom zážitku, mesiace tvrdej práce plnej prekážok a problémov, hľadania riešení a porozumenie pre spoločnú vec tých, ktorí pomohli.