V. Trenčiansky jazzový festival
Traditional Jazz Band (Lučenec, SK)
Cosmopolitan Singers (Žilina, SK)
Pavel Jakub Ryba (CZ)
Do It (PL)
Také oné (Bratislava, SK)
Andrej Šeban Band (SK)
Heinrich von Kalnein quintet (AUT)
Swing Q Plus (Opava, CZ)
Blúzová svokra (Trnava, SK)
Veleband + Vladimír Guma Kulhánek (Praha, CZ)
Bajazzo (DE)
Laco Déczi & Cellula New York Jazz Band (CZ/USA/IT)
Začiatkom jesene sa záujem o jazz v Trenčíne a jeho okolí stáva živším. Dáva tušiť , že to visí vo vzduchu a na radosť všetkých je cítiť, že jazzový biorytmus sa po piatich rokoch života jazzového mláďaťa vžíva do životných funkcií mesta a jeho vnímavých obyvateľov. Štetec jesene navádza s trochou melanchólie tú správnu atmosféru rozhovoru “z očí do očí” na tému darujme si radosť. Mesto a ľudia v ňom sa na tri dni povzniesli nad ľudské pletky a problémy, do ktorých ich zaviedol nepríjemný hluk pokúšajúci sa prekričať pravdu. Možno i preto, vnímavejšie ako doteraz, si jazzoví savci nechali prehovoriť do duší tými povolanými. O to viac, že tým povolaným to urobilo očividne radosť.
A tak to začalo. Už vo štvrtok – 8.októbra – sa Mierové námestie po čase opäť úprimne naplnilo. Traditional Jazz Band z Lučenca začal nahrievať atmosféru na správnu jazzovú teplotu. V daždi stáli ľudia k sebe bližšie a pod dáždnikmi dopriali ušiam i očiam / pozri tá bendžistka – tá hrá.../ ušľachtilých pôžitkov. A jeden pán v rokoch – nie starší pán – stál s pokrývkou hlavy v ruke a pri dobre mienenej poznámke “veď prší” povedal – pred takouto hudbou je treba dať klobúk dole !!! Lučeneckí jazzmeni si privstali a v duchu festivalovej tradície odohrali výchovný koncert pre stredné školy – aj keď slovo výchovný nie je v tomto kontexte najvhodnejšie. Trenčín má aj v študentských laviciach o budúcnosť jazzu postarané.
Prvý festivalový program sa ladil do komornejších sfér a usporiadatelia umne vystihli situáciu, keď ho umiestnili do prostredia Klubu Lúč. Kolízia termínov s programom Jiřího Suchého a Jitky Molavcovej nebola nakoniec až tak škodlivá...našťastie. V Lúči bolo “správne dusno”.
Večer otvorila vokálna skupina Cosmopolitan Singers, zložená zo študentov Žilinského konzervatória. Komorná tvorba dáva tomuto telesu správny rutinný základ, z ktorého vychádza jeho intonačná istota. Je dobré, že máme na Slovensku ďalšiu vokálnu formáciu so záujmom a schopnosťami pre interpretáciu ťažkého hudobného žánru. Stvárnením i prednesom skladieb Beatles presvedčili aj najnáročnejších o svojich ambíciach.
Pavel Jakub Ryba nie je neznámym pojmom. Koncertoval už aj v Trenčíne, vtedy možno v tieni Jany Koubkovej, ktorú doprevádzal. Tentokrát však vystúpil z tieňa v celej svojej vlasatej kráse. Kvalita jeho osobnosti je dokonalou zliatinou charakteristického zvuku, perfektnej techniky vystavanej na vlastnom štýle a radosti, energicky tryskajúcej v jeho dokonalom pomere “jedna duša – jedno telo” z bezpražcovou basou. Ako inak, veď si ju vyrobil sám. Z tejto zliatiny sú ukutí aj spoluhráči Jiří Kollman na kongo a David Krupa na klávesoch, nainfikovaní spontánnou odovzdanosťou a dokonalým vedomím o čom je reč.
Komorne pojatý večer uzavieralo poľské duo DO IT. Nečakané zloženie tohoto dua – trombón a spev – vyústilo v nečakaný hudobný zážitok. Dnes už všeobecne zrejmá inštrumentálna a muzikálna dokonalosť poľských hudobníkov sa v tomto stelesnení zmenila na nezabudnuteľný chirurgický prienik do jazzových duší. Nadprirodzená vokálna danosť, ktorou disponuje spevák gréckeho pôvodu Jorgos Skolias a dokonalá technika hry trombónistu Bronislava Dužeho / nenávidím genitívy pozn. aut. / vnikala ako skalpel do vnemových priestorov, na vlastnú žiadosť k operačnému stolu pripútaného publika. Trombón v úlohe rytmickej sekcie a harmonického podkladu zároveň, nechával nad sebou v širokých oblúkoch lietať ojedinele stvárnenú vokálnu expresiu, aby si s ňou túto úlohu po odznení strhujúcej sekvencie vymenil. V priestore zaznela totálna hudba, atakujúca nezvyčajne priamočiarou razanciou . Škoda, že v týchto chvíľach zaznievali aj rušivé zvuky niektorých prítomných, ktorí sa dívali na dianie okolo seba optikou dna svojho pohára.... Pôsobilo to dosť urážlivo.
V piatkový večer sme čakali na big-bandový sound orchestra Armádneho umeleckého súboru. Osud rozhodol inak a tak museli organizátori uviesť do platnosti “zmena programu vyhradená”. Večer odštartovala bratislavská formácia s nezvyčajným názvom Také oné / aj keď si myslím, že názov kapely vznikol nesprávnou výslovnosťou anglickej expresie Take One... / Jej zriedkavému názvu zodpovedá i nezvyčajné obsadenie, Laco Svetlík husle, Vlado Minda gitara, Peter Konečný bezpražcová basa a Martin Valihora bicie. Kapela hrá vo vyhranenom štýle s bohatým zvukovým prejavom – najmä husle, bezpečnou rytmikou – živá basová linka a pevné bicie / Martin Valihora to má v rodine / a presvedčivou plnosťou - gitara bohatá v sóle i harmonickom obale. Bola príjemným prekvapením a presvedčila publikum až to prinieslo trochu starostí s časovým plánom večera. Také oné museli na žiadosť vďačného davu viackrát pridať.
Andrej Šeban je v rôznych podobách najznámejšou osobnosťou Trenčianskeho jazzového festivalu. Aj tento rok usporiadatelia podľahli – s radosťou - dopytu po jeho ojedinelosti. Hlavne jazzové “amazonky” si nevedia predstaviť festival ináč, ako z prvej rady kina Hviezda bez dychu a bezo zvyšku vstrebať Andreja Šebana. Vždy iný, vždy odovzdaný, vždy muzikantsky “na rozdanie”, ani tentoraz nesklamal. Oskar Rózsa, basgitara a Marcel Buntaj bicie, dotvárajú na jediný pohľad zohraný, fungujúci band. Ich dokonalá súhra i sólové výkony sú hodné obdivu. Tieto vlastnosti tiež dávajú všetky možnosti k tomu, aby kapela prišla do jazzového mlyna s iným zrnom. Všetci dobre vieme, že v Trenčíne je jazzové publikum, ktoré melie na jemno...
Ak k svetovosti Trenčianskeho jazzového festivalu chýbajú len svetové mená, tak po piatku môžeme žiť v nádeji, že tento prívlastok sa mu čoskoro stane vlastným. Zo susedného Rakúska , prišiel jazz ovenčený všetkými prívlastkami naj.
Heinrich von Kalnein a jeho quintet, s ostrohami obrúsenými na najznámejších jazzových festivaloch a nahrávacích štúdiach naplnil sálu dúhovými balónikmi, z ktorých si každý poslucháč určite stihol uchmatnúť aspoň pár na dlhú spomienku. Okrem skalopevného majstrovstva lídra skupiny ako hráča aranžéra a skladateľa, zažiaril nezvyčajne hrajúci trúbkar Franz Hautzinger. Jeho hra akoby dotykom pier tavila kovový nástroj do rôznych podôb a im adekvátnych tónov, v oboch rukách pevne držiac okolo pása v mimozemských sférach spievajúcu tanečnicu. A aby bol ten tanec ešte výraznejší , nechal si pre ľavú ruku vyrobiť na trúbke štvrtý ventil. Klavír Ulricha Rennerta sa jasne a provokujúco hýbal na hrane širokej harmónie, dávajúc sólistom priestor a pohodu širokej pestrofarebnej lúky, vyčarenej umne používanými elektronickými zvukmi. Túto architektúru výdatne podporil v duchu tradícií jazzovej školy v Grazi Karl Sayer na kontrabase. Christian Salfellner úroveň tejto s istotou a “z rukáva” hrajúcej formácie ešte znásobil. Heinrich von Kalnein a jeho quintet vložili ďalší kameň do mozaiky svetovosti trenčianskeho festivalu.
Večer pokračoval v klube Lúč, kde veľmi príjemne dala napätým zmyslom odpočinúť výborná kapelka Swing Q Plus z Opavy. Jej hráči a skvele swingujúca speváčka presne odhadli náladu preplneného Lúču a bola pohodička. To sa nedá v plnej miere povedať o sobotňajšom jam-session. Výborná a dobre známa Blúzová svokra z Trnavy tentoraz svoju snahu a dobre mienený pocit zodpovednosti trochu prehnala v hlasitosti. Aj tak to bol pekný večer a využitie Klubu Lúč pre podobné akcie môžeme len uvítať.
Sobotňajší večer už na plagáte lákal k dohadom čo od neho očakávať. Pražský Veleband otváral tretí večer festivalu a ostal do písmena verný veľkosti svojho zakladateľa, jazzového učiteľa národov Karla Velebného. Orchester prišiel do Trenčína s nečakanou – i keď dočasnou – zmenou. Na basovej gitare sa objavil Vladimír Guma Kulhánek, legenda basovej hry a jeden z najlepších európskych hráčov. Po jeho basovej linke kapela priam kĺzala v duchaplných aranžmánoch Jana Hálu a expresívnom “drummingu” Michala Hejnu najlepšieho sólistu III. TJF 96. V sólach položil laťku vyzývavo vysoko Svatopluk Košvanec na trombón a mladí saxofonisti Karel Ružička a Tomáš Křemenák sa k jeho kvalite limitne priblížili. Veleband je hviezdne zoskupenie českého jazzu na najvyššej úrovni. Dokonalá interpretácia jednotlivcov, aranžmány plné Janáčkovskej hudobnej dokonalosti a pulzujúci swing amerických big bandov sú vlastnosti uvádzané v dotazníku tohoto výnimočného orchestra. A naviac “ Tu je vždy vynikajúce publikum. Prídeme radi znovu” povedal Michal Hejna.
Po trochu dlhšej úprave techniky sa predstavila nemecká formácia Bajazzo. Už pohľad na pódium pôsobil lákavo. Les perkusií a činelov dával tušiť silu rytmického prejavu tejto kapely. Predpoklady naplnil uragán, ktorý spustila medzinárodná rytmická sekcia. Topo Gioia, Micha Joch a Peter Michailov, ktorý dokonca pozdravil trenčiansky jazzový kotol v slovenčine, dali odpoveď na otázku prečo je Bajazzo symbolom kapely. V pestrofarebnej polyrytmickej pavučine sa s prehľadom orientoval krištáľovo priehľadný vibrafón Volkera Greveho, melodicky zrelý saxofón Falka Breitkreutza, klasicky virtuózna akustická gitara Jürgena Heckela. Perfektné rytmické cítenie a zvuková rozmanitosť, nápaditý harmonický podklad vyplnený nečakanou rutinou a nezaťaženosťou vývojovými premenami, spolu s pozoruhodnou invenciou sú vžitými prvkami prejavu tejto vynikajúcej formácie.
Program sa chýlil ku koncu. Sála ostala plná aj cez technickú prestávku. Napätie dávalo tušiť udalosť nie každodennú. A potom sa to stalo. Po piatich rokoch “poľovania” na jedného z tvorcov európskeho jazzu, hudobníka s nezvyčajnou životnou filozofiou, európskeho občana, narodeného na Slovensku, s maďarským menom, českým občianstvom, žijúceho a tvoriaceho v U.S.A., sa to podarilo. Laco Déczi stál na pódiu Trenčianskeho jazzového festivalu so svojim Cellula New York Jazz Bandom. A ak sme doteraz hovorili o vynikajúcej hudbe, ktorej sme po tri večery nevedeli nájsť superlatívy chvály, tak v prvých taktoch hry formácie Laca Décziho nevydržali tí najskalnejší sedieť na svojich miestach. Štyria hudobníci bez rozdielu veku, náboženstva a národnosti otvorili priepusť jazzovej priehrady a zaliali priestor prívalom jazzu s vysačkou svetovej kvality, v ktorom sa publikum, s výnimkou prestávok vyplnených frenetickým potleskom, nechalo dobrovoľne utopiť. Samozrejme, tomuto dianiu kráľoval Laco Deczi. Jeho virtuozita dostala patinu amerických jazzových klubov a jeho “hra naplno” je zrejme vžitá pod kožou ešte z čias domácej činnosti a umocnená neustálym americkým bytím v strehu, keď ide o “džob”. Ako pri tom všetkom ešte stihne Laco Déczi vyrábať malých indiánov / syn Djingy má 7 rokov / to mi nie je jasné.
Neviem v čom to je a ani sa to neodvážim hodnotiť. Možno to spôsobuje 120 voltov elektrického napätia v aparatúre amerických kapiel, že ich noty sú tak dokonale spolu a tak pekne guľaté... Ostáva v úrovni otázky, ako je možné, že dvadsaťpäť ročný basista Patrick Roe hrá s takou nenarušiteľnou rutinou , ako je možné, že len o niečo starší Brian Charette obsluhuje klávesy s vrodenou samozrejmosťou. Viem však jedno, že vynikajúci európsky bubeník sa vyrovná priemernému bubeníkovi v Amerike. Toho dôkazom je aj Andrea Valentini, ktorý sa narodil v Taliansku a v dvadsiatych rokoch odišiel práve preto študovať na americkú jazzovú školu. Počuli ste ten rozdiel? A do histórie sa zapíše Laco Déczi Cellula New York, ako ďalšia kapitola “spočuteľnenia” Slovenska a Trenčianskeho jazzového festivalu na jeho ceste k svetovosti.
Zažili sme tri dni jazzu v celej jeho nádhernej nahote. V kuloároch mi povedal môj dobrý známy: “Festival je treba zrušiť”. Prečo, spýtal som sa. “Už nemôže byť lepší” !!!, znela odpoveď. Slová, ktoré najlepšie vystihujú kvalitu práce organizátorov a kvalitu trenčianskeho jazzového davu. Ale zároveň zaväzujúce k prísľubu trenčianskemu publiku, že ten ďalší bude už v duchu tradície ešte lepší. A možno príde aj jazzový klub... aby nám pomohol preklenúť obdobie, keď najlepší strácajú presvedčenie a najhorší sú plní horlivosti.